Už dlhší čas dozadu sme sa dohadovali na tom, ako "oslávime" 14. február. Zhodli sme sa na tom, že doobeda pôjdeme na nejaký ten výletík do prírody nadýchať sa čerstvého vzduchu, večer na večeru a po večery do krčmy.
Tak teda poobede sme sa vybrali na výlet. Ja osobne som netušila, kam presne ideme, kedže výlet som mala zorganizovať ja, no deň predtým sme to náhle zmenili a teraz som netušila kam sa rútime. Vedel to len drahý, ktorý sa však tváril dosť tajnostkársky a vravel, že je to prekvapko. Nakoniec prekvapko som prekukla a poďho za Modru na Homolu - výhliadkovú vežu. Snehu po kolená, vskutku origoš zasnežená pekná krajinka ako z Troch orieškoch pro Popelku, plus mierny vetrík. Asi tak za hodinku sme dorazili zničení na Homolu, kde už fest fúkalo a čím vyššie sme boli na veži, tým viac som si bola istá tým, že ma zachvílku odfúkne. Škoda len, že bola zlá viditeľnosť, inak by sme vraj videli až na Nitru. Zišli sme dolu, zohrali sme sa čajíkom a šli naspäť domov.
Miesto večery mal na starosti drahý. Vybral čínsku reštauráciu na Prievozskej. V čínskej som ešte nebola, a o to viac som sa tam tešila. Ako to tam bude vyzerať, akí ľudia a hlavne aké jedlo bude na výber. Bála som sa, že ma tam budú nútiť jesť paličkami kopu ryže s prapodivnými darmi mora z misky z čínskeho porcelánu. Našťastie nič také. Z hrubého jedálníčka mi padol zrak na kuracom chop suey. Chop suey som doteraz vnímala ako jednu skvelú pesničku od mojej obľúbenej kapelky. Vedela som, že chop suey je jedlo, nevedela som však aké, tak reku vyskúšam. Napodiv bolo skvelé, aj keď som bola hneď sýta. Interér reštaurácie sa mi skutočne veľmi páčil, personál milý a ochotný, jedlo skvelé, dokonca aj ružu mi nakoniec dali.
Ďalší bod programu bol môj návrh, no akosi sa nevydaril, kedže sme boli obaja prejedení a unavení. Pôvodne sme chceli ísť do Hlavy XXII na koncertík s kamošmi, no bolo tam draho a plno, tak sme nakoniec zakotvili do našej obľúbenej kaviarničky.
A takto nejako skončil deň sv. Valentína. Zmrznutý, svieži, najedený, prekvapený, oddýchnutý. Ale náš. Ďakujem.